Súťaž Ministerstva obrany
Minister obrany SR P. Gajdoš vyhlasuje súťaž Národná hrdosť a vlastenectvo v dobe "lajkov" pre VŠ a SŠ. Svoje príspevky (ľubovoľná úvaha, esej, príbeh, báseň v rozsahu od 500 do 600 slov) posielajte do 17. novembra 2016 na mailovú adresu: sutaz@mod.gov.sk. Bližšie informácie nájdete na www.mosr.sk a na www.facebook.com/mosr.sk
Našu školu reprezentuje príspevok Kristíny Kozovej zo IV.AH:
Národná hrdosť a vlastenectvo v dobe „lajkov“
Na úvod si dovolím definovať pojem vlastenectvo alebo odbornejšie nazvaný patriotizmus. S týmto pojmom sa taktiež môže spájať výraz nacionalizmus, ktorý je často označovaný ako synonymum vlastenectva. Aký je teda medzi nimi rozdiel ? Patriotizmus aj nacionalizmus hovorí o láske k vlasti, no s tým rozdielom, že nacionalizmus môže viesť k extrémizmu v podobe xenofóbie alebo nacionálneho šovinizmu.
Kam teda kráča náš národ z pohľadu mladých ľudí ? Z vlastnej skúsenosti môžem konštatovať, že nepoznám veľa rovesníkov, ktorí by sa pýšili titulom vlastenec. Čím to je ? Nemajú azda dobré podmienky pre svoj rozvoj? Nedokážu si vykresliť obraz úspešnej budúcnosti v našej krajine ? Čo im v tom bráni alebo čo ich motivuje k budúcnosti strávenej za hranicami našej vlasti ? Pravdepodobne to, že sa čoraz viac rozvíja globalizácia a multikultúralizácia. Inými slovami povedané, keď objektívne zhodnotím úsudky mladých ľudí, tak drvivá väčšina inklinuje k odchodu z rodného kraja, za účelom lepšej životnej úrovne za hranicami. Je len škoda, že veľké percento z týchto ľudí má skreslený pohľad na celú vec. Majú víziu o veľkých mzdách, no nerátajú s tým, že náklady môžu byť na danom území trikrát väčšie ako v našom štáte. Mnohí si taktiež myslia, že sa časom prestanú nazývať Slovákmi, no pravdou je, že nálepky „prisťahovalec“ sa nezbavia.
Kde teda pátrať po koreňoch tejto problematiky a prečo mladí, a šikovní ľudia majú potrebu odchádzať preč ? Myslím si, že by bolo dobré podotknúť, že slovo „národ“ má dva rozmery – etnický a občiansky. Myšlienkou etnického je pokrvné bratstvo, kultúra, história a tradície, zatiaľ čo občiansky rozmer hovorí o politickom spoločenstve občanov, viazaných zákonmi a ústavou. Tieto rozmery môžeme pretransformovať do myšlienky, že náš národ sa môže pýšiť prírodným i historickým bohatstvom, no na druhej strane sa môže hanbiť za ekonomickú zložku. Presne toto je dôvodom xenofílie, nakoľko máme možnosť pozorovať ekonomický rozvoj iných krajín, no pri pohľade na ten náš by sme najradšej utekali kade ľahšie. Žiaľ, príliš mnoho ľudí sa díva len na občiansky rozmer, no etnický už prehliada. Okrem architektonických pamiatok a prírodných daností zabúdajú aj na skutočných velikánov našej vlasti. Nie sú to nevyhnutne osobnosti zo šoubiznisu, či už sú to športovci alebo hudobníci, pretože do tejto kategórie velikánov patrí napríklad pán Štúr, ktorý výrazne prispel k osamostatneniu sa našej krajiny.
Ďalšia vec, ktorá z môjho subjektívneho pohľadu absolútne neprispieva k nejakému prehlbovaniu myšlienok o národnej hrdosti, je fakt, že sme veľmi škatuľkovaná krajina i keď sa nachádzame v samotnom srdci Európy. Pozrime sa pravde do očí, či už sú to Maďari, Poliaci, Američania, Btiri alebo Česi, tak každý národ okolo nás má svoju hrdosť, prečo to teda nedokážeme aj my ? Áno, je faktom, že nie sme možno rozlohovo najväčší štát, no to neznamená, že by sme si nemali vážiť samých seba, svoje schopnosti, zvyklosti a tradície.
Sme považovaní za pomerne pomaly sa rozvíjajúcu krajinu, práve z toho dôvodu, že nás neustále niekto podceňuje, čo je veľmi demotivujúce a má to ten následok, že sa „opičíme“ po iných krajinách a ich trendoch, miesto toho, aby sme si ctili svoje hodnoty.
Tak teda sa pýtam, akým spôsobom možno zmeniť celú situáciu a presvedčiť mladých ľudí o hodnotách našej vlasti ? Je to veľmi jednoduché. Osoby na najvyšších postoch nášho štátu by mohli upustiť od egoizmu a myslieť na ďalšiu generáciu ľudí, ktorí sa budú hrdo nazývať vlastencami.
Práve teraz je ten najvyšší čas pre mladú generáciu uvedomiť si hodnoty nášho národa a vlastenectva. Ako raz povedal aj ruský spisovateľ Alexandra Solženicyna: „Nešťastná krajina, v ktorej sú slová „vlastenec“ považované za nadávky.“